Pracujete ako vedúci pracovník a často zostávate v práci veľmi dlho? Máte pocit, že všetky rozhodnutia čakajú iba na vás a že nič nestíhate? Máte 20 dní dovolenky z minulého roku, ktorú ste si nestihli vyčerpať?
Možno máte manažérsku opicu!
Víťazná stratégia
Niektorí manažéri ani netušia, že taký problém majú, pokiaľ im niekto nevysvetlí, čo manažérska opica vlastne je a ako vzniká. Potrebujeme dve hlavné ingrediencie – strach a pohodlnosť. Vo svojej podstate sme všetci tak trocha leniví a snažíme sa uľahčiť si riešenie rôznych problémov alebo životných situácií. Najlepším spôsobom, ako si danú vec uľahčiť, je, aby sme ju posunuli niekomu inému.
Vidina toho, že získame čas, lebo nebudeme musieť nad riešením problému rozmýšľať, je príliš lákavá. Zvlášť, ak získaný čas môžeme ďalej využiť na sladké nič nerobenie. Ak sa nám to podarí, prišli sme na svoju víťaznú stratégiu.
Čo je manažérska opica?
To, prečo sa podriadení snažia hodiť svoju opicu na plecia svojho nadriadeného, je strach. Obava z toho, že ich riešenie nebude dobré a že zlyhajú, ich núti k tomu, aby hľadali vhodný objekt so širokými ramenami, kde je dostatok miesta pre ich opice.
Predstavte si, že manažér prichádza ráno do práce a uvidí svojho podriadeného, pána Líšku, ako mu ide oproti. Keď sa k sebe priblížia, pán Líška pozdraví manažéra slovami: „Dobré ráno. Mimochodom, máme tu taký problém. Viete, …“ A ako podriadený pokračuje, manažér spozoruje nápadnú podobnosť s ostatnými problémovými situáciami, ktoré mu pán Líška v poslednej dobe neustále podstrkuje. Manažér sa totiž dozvie:
■ dosť na to, aby ho problém zaujal a zároveň;
■ málo na to, aby mohol na mieste urobiť profesionálne rozhodnutie, ktoré sa od neho očakáva.
Nakoniec manažér povie: „Ďakujem, že ma na to upozorňujete. Nemám však teraz čas. V priebehu dňa to premyslím a dám vám vedieť.“
Potom sa tí dvaja – spokojný pán Líška a preťažený manažér – rozídu. Pozrime sa, čo sa v skutočnosti stalo. Kto niesol na pleciach imaginárnu opicu (povinnosť riešiť problém) predtým, ako sa tí dvaja stretli? Samozrejme podriadený. A na čích pleciach opica sedela, keď sa rozišli? Na manažérových.
Vynútená podriadenosť manažéra začala momentom, keď opica úspešne preskočila z pliec podriadeného na plecia jeho nadriadeného a neskončí skôr, kým sa opica nevráti k svojmu pôvodnému majiteľovi, aby sa o ňu postaral a nakŕmil ju. Prijatím opice manažér dovolil pánovi Líškovi, aby z neho urobil podriadeného. Dobrovoľne sa totiž zaviazal k dvom činnostiam, u ktorých sa predpokladá, že ich podriadený robí pre svojho nadriadeného:
■ prevzal od svojho podriadeného zodpovednosť za úlohu;
■ sľúbil mu, že mu podá správu o plnení tejto úlohy.
Aby sa podriadený presvedčil, že mu manažér z tejto pozície neunikne, strčí neskôr hlavu do dverí manažérovej kancelárie a srdečne sa opýta: „Tak ako to ide?“
A tomu sa hovorí dozor!
Ako zabezpečiť, aby ste sa zbavili už existujúcich opíc na vašich pleciach, resp. zabránili ďalšiemu rozrastaniu sa svojho súkromného opičieho salónu?
Tak ako vo väčšine zložitých problémov, aj v tomto prípade je riešenie do značnej miery jednoduché. Spočíva v jednoduchej otázke, ktorú svojmu podriadenému položíte v správnej chvíli: „Čo navrhuješ?“ V rámci rozhovoru je dôležité, aby ste si podriadeného najprv vypočuli, čím dosiahnete nielen to, že sa o probléme dozviete, ale zároveň zistíte, ako sa k danej situácii stavia, do akej miery je kompetentný danú vec vyriešiť.
Používaním otázky „Čo navrhuješ“ v prípadoch, keď sa podriadený snaží zbaviť svojho problému, dosiahnete vo svojej práci viacero výhod:
■ vaši ľudia nebudú len „bezduchí“ vykonávatelia vašej vôle, naopak donútite ich rozmýšľať nad problémami na ich úrovni riadenia;
■ návrhy riešení, s ktorými prídu sa budú snažiť aj za cenu zvýšeného úsilia zaviesť do praxe, pretože je to ich nápad a ako taký ho predsa „nepochovajú“. So schválením vlastného spôsobu, ako problém vyriešiť, nastupuje sila, ktorá máloktorého človeka zastaví – jeho vnútorná motivácia daný problém vyriešiť. V tomto prípade platí to staré: „Ak niečo chcem, tak to dosiahnem“;
■ podriadení vás prestanú otravovať s banalitami – radšej si to vyriešia sami a hneď, než by mali prísť za vami a vy ich aj tak vrátite späť s otázkou „Čo navrhuješ?“ To pre vás v konečnom dôsledku znamená menej vyrušení a strát vášho času.
Niektorí naši podriadení to vedia priam majstrovsky využiť a posunúť nám úlohy za vyriešenie ktorých sú zodpovední sami. V jazyku manažérov sa tomu povie „OPICA“. Nie je vám to povedomé? Tu je namieste otázka: Prečo to podriadení vlastne robia? Nemajú vás radi? Posúvajú vám ich vlastné problémy, pretože vy ste tí manažéri a vedúci pracovníci a ste platení za to, aby ste riešili nielen svoje problémy, ale aj tie ich? Myslím si, že odpoveď je oveľa jednoduchšia a dá sa vyjadriť dvoma slovami: lenivosť a strach.
